My a čas | Us and time

20. december 2016 at 10:00 | Ivie |  Zo života

English version of the article here


Čo sa mňa týka, som človek ktorému veľmi často uniká prítomnosť spomedzi prsty ako zrnká piesku. Väčšinu z mojích celkom obyčajných dní si dám na výber z dvoch možností: a) dnes sa budem trápiť nad niečim čo sa stalo včera (alebo sa idem týrať nejakou extrémne trápnou situáciou kde som bola hlavný protagonista z pred 3roch rokov) alebo b) dnes sa budem báť toho čo strašné sa môže stať zajtra alebo ako si o 3 roky zničím život nejakým hlúpym rozhodnutím.

Samozrejme že som si vedomá toho, že takýmto spôsobom by z môjho života veľa nevzyšlo. Ale je pravda taká, že sme všetci aspoň trochu vinní z mrhania časom a úplne najviac z toho, že o tom sami veľmi dobre vieme. Tiež je jasné že príliš veľa adrenalínu na dennom poriadku nie je zdravé, takže si potrebujeme vážiť celkom nudné, kľudné dni a užívať si nič nerobenie na plno.

Aj keď je to rarita (vopred sa ospravedlňujem) môj priateľ ma naučil niečo dôležité (väčšinou je to celkom naopak!). Môj problém nespočíva v tom, že niektoré dni som veľmi aktívna a niekedy sa mi zase vôbec nič nechce; môj problém je, že skoro nikdy niesom spokojná s tým, čo aktuálne (ne)robím. Ak nevyužijem svoj čas na 100%, tak nikdy so sebou nebudem spokojná. A v skratke: keď sme aktívni, mali by sme do toho dať všetko. Keď sa nám nič nechce, tak by sme si mali bez výčitok oddýchnuť!

Niekedy sú veci jednoduchšie ako sa zdajú a niekedy zase komplikovanejšie. Celkom nezmyselná veta áno; ale aspoň pre mňa je to tak. Všetci sa denne snažíme nájsť dôvod na úsmev. Pre mňa sú úsmev a humor jedne z najdôležitejšich vecí na svete. Ako predsa môžeme byť nad vecou keď sa sami na sebe nevieme zasmiať? Keď si nevieme vychutnať aj ten najobyčajnejší moment a povedať si, že sa koniec koncom máme dobre. Keď vieme, že si večer môžeme ist ľahnúť do postele a že sa ráno môžeme zobudiť a pokračovať na našej ceste.

Jedna z vecí, ktoré som sa naučila o Angličanoch po 8 rokoch je ich zmysel pre humor. A nie len to - ľudia si v celku vedia užiť chvíľe aj keď vonku prší, fúka víchrica, je tma v podstate celý deň, niesú až tak spokojný v robote a majú svoje vlastné osobné problémy. Veľmi ma mrzelo, keď sme prvý krát vzali môjho nevlastného otca na Čechy a na Slovensko a potom o pár rokov neskôr môjho priateľa. Aj keď sú obaja veľmi iní ľudia, mali v istom zmysle podobné skúsenosti. Videli krásnu časť sveta, s nádhernou prírodou a rodinou ktorá ich okamžite vzala za svojich. Ale jakmile sme spolu vykročili do mesta obaja si všimli celkovo pochmúnu atmosféru. Je jasné že nehovorím za každého človeka, každé jedno miesto a skúsenosť. Musím ale priznať, že často sa po návrate na Slovensko cítim podobne. Ľudia sa zriedka na vás usmejú keď vás nepoznajú a sme majstri sveta v mračení sa.

Má vôbec zmysel premrhať život mračením sa na druhých? Má zmysel zostarnúť a vidieť v zrkadle obraz niekoho, kto nemá vrásky okolo očí z nekonečných úsmevov a príjemných chvíľ, ale namiesto tých ich má z trápenia sa a zlosti kôli ľuďom, ktorí sa snažia mať čo najlepší život pre seba a svojich milovaných? Prestaňme sa toľko mračiť a keď sa nám niečo nepáči, zmeňme to, alebo náš pohľad na to!




When it comes to myself, I tend to be the type of person who often misses out on the present by letting it slide through my fingers like the delicate grains of sand. Most of my relatively ordinary days consist of giving myself two options: a) today, I will fret and stress over something that happened yesterday (or I'm going to punish myself greatly for an extremely awkward situation from 3 years ago where I was proudly the main protagonist) or b) today, I will make myself anxious over what awful things could happen tomorrow or how I will somehow manage to ruin my life completely in 3 year's time by making a stupid decision.

Obviously I'm aware of the fact that not much would actually happen to me if I was to live my life like this all the time. The truth is, we are all guilty of thinking like this from time to time and we are all guilty of wasting time; but most of all, we are guilty of doing these things consciously. It is also true that too much adrenaline scheduled on a daily basis is definitely unhealthy, and so we should really enjoy the boring, mundane, calm days and make the most of doing absolutely fuck all.

Though a rare occurence (I apologise in advance) my boyfriend taught me a valuable lesson (mostly it's the other way round!). My problem isn't the fact that some days I'm super active and that sometimes I really can't be arsed to do anything; my problem is that I am almost never happy with what I'm currently (not) doing. If I don't make the most of my time, I will never be happy with myself. Basically: when we are doing something, we should put all our energy into it. If we don't feel like doing anything, we should make the most of our time letting go!

Sometimes, things are a lot simpler than what they appear and sometimes they are much more complicated. A pretty obvious statement yes; but I believe it to be true. We are all looking for a reason to smile every day. For me, smiling and humour are one of the most important things in the world. How could we ever be above something if we can't simply laugh at ourselves? If we can't savour even the most ordinary moment and realise that actually, we're not doing so bad. Knowing that we all have a bed to go at night and that we can wake up in the morning and carry on with our journey.

One of the things I've learnt about the British after 8 years of living here is their sense of humour. Not just that - it's the fact that people on a whole are able to make the most of shit weather, practically zero daylight, crappy jobs and their own personal problems on top of all that. What really upset me was when we first took my stepdad with us to the Czech Republic and Slovakia, followed by my boyfriend a couple years later. Though the two of them are very different people, in some respect they had quite similar experiences. They saw a beautiful part of the world and met a family that took them in as their own straight away. But as soon as we all stepped out into town together, they both noticed a somewhat gloomy atmosphere about that certain people carried with them. Obviously I am not talking for every person, place and experience. I have to admit however that I often feel similar when I come back to visit Slovakia. Strangers rarely smile at you and we are the world champions in collective frowning.

Is it actually worth wasting life away by giving other people evils? Is there truly any point in growing old, looking in the mirror and only seeing a reflection of someone whose wrinkles represent a lot of pointless struggles and miserable attitude to life, instead of having beautiful lines covering our face which are there to remind us of all the precious times we laughed and made the most of our time here? Let's stop frowning; if we don't like something, we should try our best to change it - and if we can't change it, we should change the way we look at it!
 

1 person judged this article.

Comments

1 Romíí Romíí | Web | 3. january 2017 at 11:33 | React

Ahoj, dlouho jsem byla mimo.. Jaké jsi měla Vánoce? Doufám, že dobré a klidné... Nu.. Co se týče toho mračení, s tím naprosto souhlasím. Sama se snažím být na všechny milá a pozitivní, (ač uvnitř jsem těžký realista a někdy to přechází do pesimismu) ale většinou dostanu nazpět jen otrávený obličej a znuděný tón hlasu... Musím říct, že v Čechách je to ještě horší, než na Slovensku. Když jsem byla s rodičema v Piešťanech, byla jsem nadšená z toho, že se tam lidé usmívali a byli příjemnější než u nás. Ale srovnávat s Anglií, Austrálií a USA se to nedá. Naši tam byli hrát divadlo, a prý se tam cítili velice příjemně. Je to jeden z mnoha důvodů, proč z ČR/SR vypadnout...

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement