Nerozhodnosť a iné slabiny

3. january 2017 at 14:23 | Ivie |  Zo života
Nemám vôbec žiadne poňatie o tom, čo teraz.

Koncoročné sviatky sú také zvláštne obdobie keď človek dospeje a ešte zvláštnejšie keď je človek na vysokej škole. Momentálne mám 8 zvyšných dní na to, aby som sa pripravila na Januárové skúšky. Čas mi uniká a ja sa proste do ničoho neviem pustiť. Nebaví ma to. Dnu si želám aby som sa mohla vrátiť v čase a zmeniť svoje rozhodnutie študovať jazyky. A už vôbec arabštinu! Som teda úplný blázon. Celých týchto 3 a pol rokov som stratila akúkoľvek vášeň pre jazyky a ostal mi prd!

Nemá ale zmysel plakať nad rozliatym mliekom. Nikdy predsa nevieme, kde nás naše rozhodnutia privedú... Zistíme až po čase ako veľmi sme si dosrali život. (Ja to trochu preháňam ale potrebujem sa vyspovedať)

Tak či tak, musím sa do toho štúdia pustiť ak chcem niečo dosiahnuť. A pri najhoršom sa pustím do kreslenia...Dokonca som dostala A+ od mojej 6ročnej sestry! Niekam to ide. Tomu verím...

A vy? Máte nejaké rozhodnutia ktoré by ste radi zmenili? Alebo sa zo všetkého nakoniec vykľula celkom pozitívna skúsenosť? Ako sa to hovorí? Všetko zlé je na niečo dobré...
 

My a čas | Us and time

20. december 2016 at 10:00 | Ivie |  Zo života

English version of the article here


Čo sa mňa týka, som človek ktorému veľmi často uniká prítomnosť spomedzi prsty ako zrnká piesku. Väčšinu z mojích celkom obyčajných dní si dám na výber z dvoch možností: a) dnes sa budem trápiť nad niečim čo sa stalo včera (alebo sa idem týrať nejakou extrémne trápnou situáciou kde som bola hlavný protagonista z pred 3roch rokov) alebo b) dnes sa budem báť toho čo strašné sa môže stať zajtra alebo ako si o 3 roky zničím život nejakým hlúpym rozhodnutím.

Samozrejme že som si vedomá toho, že takýmto spôsobom by z môjho života veľa nevzyšlo. Ale je pravda taká, že sme všetci aspoň trochu vinní z mrhania časom a úplne najviac z toho, že o tom sami veľmi dobre vieme. Tiež je jasné že príliš veľa adrenalínu na dennom poriadku nie je zdravé, takže si potrebujeme vážiť celkom nudné, kľudné dni a užívať si nič nerobenie na plno.

Aj keď je to rarita (vopred sa ospravedlňujem) môj priateľ ma naučil niečo dôležité (väčšinou je to celkom naopak!). Môj problém nespočíva v tom, že niektoré dni som veľmi aktívna a niekedy sa mi zase vôbec nič nechce; môj problém je, že skoro nikdy niesom spokojná s tým, čo aktuálne (ne)robím. Ak nevyužijem svoj čas na 100%, tak nikdy so sebou nebudem spokojná. A v skratke: keď sme aktívni, mali by sme do toho dať všetko. Keď sa nám nič nechce, tak by sme si mali bez výčitok oddýchnuť!

Niekedy sú veci jednoduchšie ako sa zdajú a niekedy zase komplikovanejšie. Celkom nezmyselná veta áno; ale aspoň pre mňa je to tak. Všetci sa denne snažíme nájsť dôvod na úsmev. Pre mňa sú úsmev a humor jedne z najdôležitejšich vecí na svete. Ako predsa môžeme byť nad vecou keď sa sami na sebe nevieme zasmiať? Keď si nevieme vychutnať aj ten najobyčajnejší moment a povedať si, že sa koniec koncom máme dobre. Keď vieme, že si večer môžeme ist ľahnúť do postele a že sa ráno môžeme zobudiť a pokračovať na našej ceste.

Jedna z vecí, ktoré som sa naučila o Angličanoch po 8 rokoch je ich zmysel pre humor. A nie len to - ľudia si v celku vedia užiť chvíľe aj keď vonku prší, fúka víchrica, je tma v podstate celý deň, niesú až tak spokojný v robote a majú svoje vlastné osobné problémy. Veľmi ma mrzelo, keď sme prvý krát vzali môjho nevlastného otca na Čechy a na Slovensko a potom o pár rokov neskôr môjho priateľa. Aj keď sú obaja veľmi iní ľudia, mali v istom zmysle podobné skúsenosti. Videli krásnu časť sveta, s nádhernou prírodou a rodinou ktorá ich okamžite vzala za svojich. Ale jakmile sme spolu vykročili do mesta obaja si všimli celkovo pochmúnu atmosféru. Je jasné že nehovorím za každého človeka, každé jedno miesto a skúsenosť. Musím ale priznať, že často sa po návrate na Slovensko cítim podobne. Ľudia sa zriedka na vás usmejú keď vás nepoznajú a sme majstri sveta v mračení sa.

Má vôbec zmysel premrhať život mračením sa na druhých? Má zmysel zostarnúť a vidieť v zrkadle obraz niekoho, kto nemá vrásky okolo očí z nekonečných úsmevov a príjemných chvíľ, ale namiesto tých ich má z trápenia sa a zlosti kôli ľuďom, ktorí sa snažia mať čo najlepší život pre seba a svojich milovaných? Prestaňme sa toľko mračiť a keď sa nám niečo nepáči, zmeňme to, alebo náš pohľad na to!


Keď sa čas zastaví | When time stands still

12. december 2016 at 0:30 | Ivie |  Zo života
Rozhodla som sa, že niektoré články budem písať dvojjazyčne, teda po slovensky a po anglicky. Možno niekto z čitateľov (momentálne 0, možno sa podarí v blízkej budúcnosti získať 1 alebo 2!) má záujem zlepšovať si svoju angličtinu, alebo si čítať po anglicky s prekladom, tak sa pokúsim o čo najbližší preklad. Dvojjazyčné články budú zvýraznené v nadpisoch.

Pre anglickú verziu otvorte Celý Článok | For the english version open full article

Momentálne som doma keďže som tento týždeň skončila výšku na Vianoce. Mám neuveriteľne veľa práce, ale akosi som sa s tou Vianočnou náladou rozhodla venovať kompletne novému projektu - tomuto blogu - a už dlho som sa pre svoje štúdium nezanietila tak ako pre tento blog! Prokrastinácia má svoje plusy aj mínusy...(väčšinou mínusy)

Stojím na dôležitej križovatke a moje rozhodnutie bude mať obrovský vplyv na môj každodenný život. Áno - chcem si prefarbiť vlasy. Už niekoľko rokov mám dosť silný blond melír a vlasy ako zo slamy ale ja nie som človek trpezlivý tak sa snažím nájsť farbu ktorá by korespondovala mojej prirodzenej farbe vlasov. Začínam mať ale pocit že sa biliónové firmy pre farby na vlasy spikli proti ženám a do 50-tich krabičiek si podávali asi 3 variácie farieb. (Koľko krát ešte napíšem slovo farba v tomto paragrafe?)

Čo sa týka serióznejších vecí. chcem v skratke vysvetliť prečo som si založila tento blog.
Blíži sa pre mňa koniec vysokej školy. Som bezradne nerozhodná a nemám poňatia o tom, čo chcem robiť ked skončím. Je možné, že si budem hľadať prácu v škole - ako podpora pre Slovenských a Českých detí - ktorých je tu celkom veľa! Po 8 rokov v tejto krajine si ale musím trochu oprášiť slovenčinu...Aj tento článok mi trvalo hodiny napísať! (A niekedy asi nedávam zmysel)

Dajte mi vedieť v komentároch, či by ste mali záujem o články o angličtine. Možno vás zaujíma, ako sa prekladajú isté frázy alebo nejaký slang - s radosťou pomôžem!


Pre zaujímavosť prikladám foto z Leeds kde študujem keď bola krásna obloha (trochu som to prehnala so saturáciou)

Tak neskôr!

 


14-ročná Angličanka...

10. december 2016 at 23:06 | Ivie |  Zo života
Aby nikoho nezmiatol nádpis môjho článku - dnes mám 22 rokov. A stále som v Anglicku. Ale pred 8 rokmi by sme tu mali (a pravdepodobne sme asi aj mali keďže som mala na blog.cz asi 10 blogov medzi vekom 11 až 14!) celkom iný príbeh.

Môj celý život sa od základov zmenil v roku 2008 keď sme sa s mamou presťahovali do UK na to čo sa mi rozviedli rodičia. Prišli sme ako dve odhodlané ovečky do Manchestra a vydali sme sa spolu na veľmi dlhú a ťažkú cestu...kde každá minúta, vrátane tých hrozných, stála za to.

Základná škola bola pre mna des. Nastúpila som ako 14 ročná počas Year 10 (myslím 9 ročník na základnej na Slovensku?) a strávila som 2 roky na jednej z najhorších škôl v celej krajine. No poviem vám, že to bola teda skúsenosť a úplný kultúrny šok. Anglicko vôbec nebolo to úžastné british indie bands starbucks cups I love London miesto... (CHVALABOHU!). Myslím že rok sa mi každý deň snívalo o Slovensku. Kde som bola najlepšia v triede v angličtine...a teraz ako vystrašené decko, som nemala poňatie ako sa vôbec predstaviť. No dá sa povedať že to bolo najťažšie obdobie v mojom živote doposiaľ.

Tak som dostala dobré výsledky a dostala som sa na dobrú college (stredná škola), kde som pomaličky začala zisťovať kto vlastne som. Je skoro nemožné vedieť kto sme v dospelosti ak žijeme na tom istom mieste a máme v živote akž-takž stabilitu, takže ako 16/17 ročné celkom tiché dievča v puberte v inej krajine je to ešte zložitejšie...Ale medzi časom sa udiali krásne veci, narodila sa mi sestrička, mama bola a vždy je mojou najlepšou kamarátkou a spolu sme zvládali všetko. Nevlastný otec (Angličan) sa stal časťou rodiny a pomaly sme sa začali cítiť ako doma.

Musím povedať - asi extrémne kontroverzná vec ale serem na to - že čo sa týka ľuďí v škole, ktorý sa ma bezpodmienečne, bez otázok a posudzovania VŽDY ujali, boli moslimky. Najlepšie a najúprimnejšie kamarátky ktoré mi najviac pomohli v čase keď som nikoho nepoznala boli moslimské dievčatá. Vždy si budem vážiť ich priateľstvo a úprimnosť.

Skončila som college...a nevedela som čo ďalej. Dostala som sa na výšku v Manchestri ale jeden ďen som mala pocit že to nebolo to správne rozhodnutie. Tak som zamietla ponuku, zbalila tašky a odišla do Talianska robiť au-pairku. Nevyšlo to. Po týždni som bola späť. Medzitým som aplikovala na vysokú školu opäť, tentokrát v Leeds a na jazyky...Dostala som miesto. V Septembri 2013 som začala výšku a stretla svojho priaťeľa. Žila som rok v Maroku a 4 mesiace som pracovala vo Francúzsku. Teraz som v poslednom ročníku výšky. Plánujeme sa s priateľom spolu nasťahovať ked skončíme v lete. Neviem čo bude ďalej...

Ani jedna z tých vecí nebola ľahká. Niekedy som na seba príliš prísna a poviem si že som veľa vecí v živote nezvládla, alebo že by som mala robiť viac vecí a lepšie. Je možné že všetci sa tak občas k sebe správame. A nie je to správne.
Musíme si vážiť každý deň ked sa rozhodneme vyskúšať niečo nové. Či už sa nám to bude páčiť alebo nie, či sa nám to podarí alebo nie, na tom nezáleži. Záleží na tom že vyskúšame niečo nové. Nové jedlo, nové miesto, nový pohľad na vec a na ľudí. O tom je predsa život!

Na začiatok

10. december 2016 at 22:19 | Ivie |  Móda

Tak dnes večer ma extrémne ťahá nakupovať. Celkom tradične skončím vždy na ASOSe a rozhodnem že si niečo objednám a ak s tým nebudem na 100 percent spokojná môžem to vrátiť... (samozrejme zaručená výhovorka!)
Keďže už ale pár mesiacov túžim po oranžovom kabáte dnes som sa konečne rozhodla pre detailný výskum a nakoniec som našla tento Vila Double Breasted Coat (prešívaný kabát - obrázok dole, tretí z prava). Výsledky uvidíme už zajtra po donáške!

Dala som teda do kopy malú ochutnávku vecí ktoré sú momentálne na mojom wish liste.

V poslednej dobe si v UK všímam trend na vyšívané kvietkované priesvitné šaty. Prvý krát som si ich všimla v Zare a naneštastie (a taktiež veľmi dramatické sklamanie ktoré trvalo pár dní) sa šaty do ktorých som sa zamilovala úplne vyparili a od toho tragického dňa sa nikde nedajú nájsť! Samozrejme našla som ale foto (šaty úplne v pravo) takže ak niekto z vás zdieľa môj záujem môžeme smútiť spoločne...

V tomto trende ide hlavne o vrstvy (layering) - máme voľné šaty ktoré si môžeme dať na vrch kompletného outfitu alebo jednoduchých čiernych šiat. Ja osobne milujem takúto kombináciu pretože postava môźe byť zvýraznená a zároveň sú stredobodom pozornosti šaty na vrchu. Nakoniec som si teda našla náhradu ktorú okukávam už pár dní (obrázok vľavo) - podobný štýl, z Urban Outfitters - tieto sú printed a bez výšiviek ale tiež majú svoje čaro.


Čo sa týka sukní momentálne - a väčšinou - som zástanca rovných pencil skirts a v poslednej dobe sa mi veľmi zapáčili variácie čisto čiernych denim sukní. Prekvapila som samu seba svojim výberom pre dnešný článok (obrázok dole, druhý z ľava) keďže trend roztrhaný denim je môj najväčší nepriateľ. Neviem sa s tým ztotožniť a nerozumiem tomu prečo ženy platia extra pre diery na kolenách.

Táto sukňa zo ZARY ma ale zaujala pre svoju dĺžku - ľúbim midi sukne a šaty!

Nakoniec taštička/rupsak z Bench.u, nádherný koncept pre človeka ako som ja, ktorý denno-denne nosí rupsaky a celkom by sa mi zišiel taký trošku sofistikovanejší...


Veľmi dúfam že sa páčil článok, a že máte záujem o viac! Dajte mi vedieť či by ste si želali aby som sem dávala podobné veci ktoré sa dajú nájsť v Čechách/na Slovensku.

Zatím :)

Where to go next